Aliancia za život o. z.

Začala sa 20. cyklo púť za život. Cheme sa s Vami podeliť o krátke momentky z rôznych miest našej púte.Správu budeme priebežne aktualizovať…

 Desiati cyklisti sa v nedeľu, 13. augusta 2017 zhromaždili v Seminárnom kostole v Košiciach, aby pri sv. omši prijal požehnanie na cestu. Následne sa presunuli k budove Ústavného súdu, kde sa modlili o múdrosť pre sudcov a verejných činiteľov.

Akcií predchádzali týždne prípravy:
Naberanie kondície, servis bicyklov a sprievodného vozidla, propagačné materiály, vytýčenie trasy, komunikačné nosiče nášho posolstva atď.

Prvý deň sme „točili“ vo veľmi chladnom počasí. V Prešove sme s desiatkami domácich apelovali pred súkromným zariadením Gynstar.
Napokon sme sa stihli presunúť do Krompach na prvú noc.

Druhý deň sme začali brázdiť krásami Spiša. Marek, náš najmladší člen, prežíva neobyčajné prázdniny

Do Spišskej Novej Vsi sme dorazili na poludnie. Skupina domácich nás prekvapila počtom i pohostinnosťou

Náročným ale krásnym terénom Levočských vrchov sme sa presunuli do Kežmarku. V areáli nemocnice sme sa zhromaždili pred Pamätníkom nenarodeným deťom, ktorý v roku 2000 postavili miestni aktivisti.

Popradský pochod za život viedol cez sídlisko Juh až k nemocnici.Stretli sme tu silnú skupinu dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú pred popradský nemocnicu každodenne o 15:00.

Náš servisný tím – Ivan, Robo a Jano – s Vysokými Tatrami na pozadí. Dokážu jazdiť, upratovať, nakupovať, opravovať, menežovať, zachraňovať, trpezlivo čakať a mnoho iného.

Štrba, Važec, Východná, Hybe… popod Tatry do Liptovského Mikuláša. Pastva pre oči i ducha.

Pred Sanatórium Helios, na nenápadnom mieste martinského sídliska Ladoveň. Zariadenie ponúka aj umelé oplodnenie a predinplantačnú diagnostiku. Na oblohe silno žiarilo slnko, no nás „zamrazilo

Martin. Vo večernom pochode sa približujeme k nemocnici. Večer sme sa ukladali do spacákov s vedomím, že ráno nás čaká krátka, ale náročná etapa: okolo Strečna, cesta nebezpečná.

Naša mladá trojka – Júla, Tadeáš a Števo. Vážime si ich. Mnohí uprednostňujú oddych, iní slobodu, ďalší brigádu.

 Do Žiliny sme dorazili na poludnie. Čakali nás tu zväčša mladší ľudia. Prvýkrát sa nám stalo, že nás prišla „pozdravit“ mestská polícia. Vysvetlili sme im, kto sme a za čo sa modlíme… Uznali, že je to v poriadku.

Jedna z mnohých prestávok počas cesty – tato medzi Žilinou a Považskou Bystricou. Podtatranská idylka sa zmenila na prejazd Považím v hustej premávke. Ponorili sme sa do prachu a hluku.

Paradoxy doby. Pri večernom vstupe do Považskej Bystrice nás upútala pozvánka obdivovať novonarodené sloníča.

V tomto meste sa od minulého roka situácia podstatne zmenila. V miestnej nemocnici lekári odmietli vykonávať interrupcie. Stalo sa to dva týždne po tom, ako bola v nemocničnej kaplnke umiestnená relikvia sv. Matky Terézie.
Naša návšteva mesta sa niesla v duchu vďačnosti a radosti. Po sv. omši sme sa stretli p. Jozefom Balejom, ktorý v minulosti niekoľko mesiacov chodil bosý (aj v zime ), aby takto odčiňoval za hriechy proti nenarodeným deťom.

Zajtra odchádzame do Púchova, ktorý sa spolu s Levicami radí k mestám s najväčším počtom interrupcií. O 10:00 sa zhromaždime pred poliklinikou Zdravie.

Piatok, 18.8. sme prvýkrát v 20-ročnej histórii cyklo-púti prišli do Púchova. V meste nie je nemocnica. Na hornom okraji mesta sa však nachádza poliklinika Zdravie, kde sídli aj súkromná „jednodňovka“ Gynops. Z ich webovej stránky je zrejmé, že ponúkajú i potraty. Okrem toho sme zachytili informáciu, že aj do Púchova prichádzajú ženy z Poľska (podobné svedectvá máme aj z Levíc, Ilavy a Spišskej Novej Vsi. Pravdepodobne ide o nelegálne interrupcie, pretože oficiálna štatistika potratov za rok 2016 uvádza, že cudzinkám bolo na území SR vykonaných menej ako 10 interrupcií! )

Nás apel pred poliklinikou Zdravie bol naplánovaný na 10:00. Bali sme sa, že je to čas, ktorý veľmi nebude vyhovovať – pracovná doba, teplo…. Na druhej strane je vyhoda, že dopoludnia býva pred poliklinikou veľmi rušno.Desať minút pred akciou sa začali z rôznych smerov valiť ľudia – starí, mladí, rodiny…. Ľudí pribúdalo tak, že začali blokovať prístupové chodníky do budovy. Objavili sa aj viacerí katolícki duchovní. Keď sme sa s nimi pozdravili, zistili sme, že máme dočinenia s neobyčajnou mobilizáciou prakticky v celok okrese.

Počet účastníkov narastal natoľko, že naše zhromaždenie sme presunuli od budovy polikliniky na dlhý protiľahlý chodník na druhej strane cesty. Menšia časť zostala v tieni pod budovou. Toto sme ešte nezažili: zišlo sa nás 400!

Keďže bol piatok, spolu sme uvažovali na utrpením Ježiša Krista a podobným údelom nenarodených detí. Po modlitbe krížovej cesty sa všetkým poďakoval a požehnal miestny duchovný Michal Klebušek.

Ten nás pozval aj na obed a tak sme sa mohli dozvedieť viac o pozadí nevšednej mobilizácie. Jej súčasťou bola aj kázeň, resp. list púchovským katolíkom. V ňom sú zhrnuté základné motívy a dôvody, pre ktoré by katolíci nemali zostať ľahostajní. Zdá sa, že toto snaženie prinieslo ovocie!

Príhovor o. Klebušeka si môžete prečítať v plnom znení:TU

Popoludní sme sa začali presúvať do Trenčína. V Púchove sa k nám pridali traja zdatní cyklisti. V protivetre sa točilo ťažko, ale stihli sme to a o 16:00 sme začali náš program pred trenčianskou nemocnicou, na frekventovanej ulici.

Trenčín bol sladký : domáci nás „zasypali“ množstvom chutných dobrôt. Zajtra nás čaká náročnejšia etapa v kopcovitom teréne do Myjavy a odtiaľ so Piešťan. Budeme potrebovať energiu.

Nad Myjavou. V chladnom a daždivom počasí sme sa presúvali kopcovitým terénom kopaníc.

Stretnutie pri nemocnici bolo milé. Prišli aj traja katolícki duchovní.

Ked sme dorazili do Piešťan, mali sme „v nohách“ už 100 kilometrov. Vo večernom pochode sme prešli pešou zónou, kde relaxovalo množstvo zahraničných turistov.

Posledných 10 kilometrov sme prešli už v tme do neďalekej dediny Lúka, kde sme prenocovali v novučičkom Dome pokoja, kde nachádzajú útočisko tehotné ženy uprostred ťažkých životných situácií.

Západ slnka nad Trnavou. Zišli sme sa na moste pred Poliklinikou Družba, kde sa nachádza aj potratové zariadenie.

Dnes sme začali druhý týždeň cyklopúte. Prešli sme 700 kilometrov, dnes sme boli na bicykli jedenásti. Zatiaľ sme nemali ani jeden defekt, každý deň sme mali sprchu, nehladujeme, často nás domáci pohostia. Uvedomujeme si, že sa máme omnoho lepšie ako deti ohrozené potratom.

Účastníkmi našej cyklo púte sú aj viacnásobné matky. Z ľavej strany: cyklopútnička Hana so synom Dávidom, trenčianska spolupracovníčka Aďa, cyklopútnička Katka s dcérami Apolóniou a Terezkou.  V Trenčíne sme im položili zopár otázok o materstve i potratoch. Rozhovor si môžete prečítať TU

Pred veľkou nemocnicou v Galante sa premlelo množstvo okoloidúcich. Milo nás prekvapila rodina so siedmimi deťmi, ktorá odbehla z kúpaliska v Podhájakej, kde trávila svoju dovolenku.

Prišli nás podporiť aj zo Šale. Prekvapili nás aj v neďalekom bufete. Keď sa dozvedeli o našej akcii, poskytli nám občerstvenie zdarma.

V Bratislave sme sa stretli so silnou mladou skupinou dobrovoľníkov akcie 9 mesiacov za život. Spolu sme vystúpili z Námestia SNP k Sanatóriu Koch na Partizánskej ulici, kde sme približne 50-ti zakončili náš modlitbový apel.

Dlhé rovinaté pláne a protivietor smerom k Malackám a Šaštínu nás poriadne unavili. To sme ešte netušili, aké kopčeky nás čakajú v poslednej časti etapy medzi Šaštínom a Holíčom.

V Skalici, kráľovskom meste, nás privítali kráľovsky. Nechýbali ani originál trdelníky a vyhliadka z veže v centre mesta.

K nemocnici prišlo veľa domácich. Stretli sme aj podporovateľov zo Senice.

Začali sme českú časť našej trasy. Baťovym kanálom sme prešli zo Skalice do Hodonína. Zisťujeme, že toto unikátne dielo vedie až priamo do Zlína. Čím dlhšie bicyklujeme, tým radšej sa zastavujeme na oddych a občerstvenie pri sprievodom vozidle. Pridala sa k nám prvá česká cyklopútnička Boženka. Vďaka nej máme v pelotóne prvý elektrobicykel. Jeho výhoda sa ukazuje najmä v kopcoch.

Tušili sme a aj nás pripravovali na to, že česká realita bude trošku iná. Pred hodonínskou nemocnicou sme stretli asi 10 domácich aktivistov.

Začali sme sa modliť na parkovisku pred vstupom do areálu, naše malé dobrovoľníčky rozdávali letáky. Dosť často sa stávalo, že okoloidúci letáčik odmietli. Skončili sme po pol hodine a práve k nám prišiel pán – zástupca nemocnice. Vysvetlil, že parkovisko patrí nemocnici, pýtal od nás, aby sme ukázali povolenie a že zavolá mestskej políciu. Keď sme mu vysvetlili, že práve sme skončili, tak sa upokojil a rozhodol sa, že už to nejde riešiť. V dobrom sme sa rozišli.

Prvú českú etapu sme naplánovali nešťastne: stretnutie v Hodoníne sme dali až na 14:00 a v Zlíne o 18:30. Pritom bolo treba prekonať vzdialenosť 70 km. Napokon sme to stihli. Prijemné rovinky, bezvetrie, mierne slniečko nám „zahrali do karát“.

Našli sme tu maličkú pro-life skupinu, ktorá sa raz mesačne schádza pred gynekológiou v krajskej nemocnici. Pochod k nemocnici sa konal po sv.omši, už sa stmievalo. Naši českí priatelia priniesli do pochodu aj biele kríže – symbol nevinnosti a utrpenia potratených detí.

Cesta k nemocnici bola veľmi dlhá. Prechádzali sme okolo krčmy, z ktorej na nás ktosi milo zavolal, aby sme si dali pivo. V nemocnici akceptovali, že sme vošli do areálu k budove gynekológie. Modlili sme sa stíšene, aby sme nerušili nočný kľud.

Zo Zlína sme sa vydali na prechod Valašskom. Rovinatý terén skončil a začali neustále kopce a zjazdy. Najprv cez Vsetínske vrchy do Vsetína. Tu sme sa rozlúčili s dvoma vzácnymi účastníčkami a ich tromi deťmi.

Nasledoval prechod cez Beskydy do Rožnova a Frenštatu. Krása, ktorá človeku vyráža dych! Človek nevie, či má od radosti spievať alebo plakať. „To je ta krásna země, země česká, domov môj.“ Naozaj!

Do Frýdku sme prišli značne vyčerpaní. Milo nás prekvapila veľká bazilika a ešte viac slušný počet a relatívne mladé zloženie veriacich pri sv. omši. Vo Frýdku slúžia traja slovenskí kňazi.

Baroková bazilika bola za komunizmu postupne obklopovaná množstvom panelákov. Bol to pokus zamaskovať náboženské symboly?

Pri nemocnici sme sa postavili dosť blízko k vstupnej hale. V oknách sa objavilo nemálo zvedavcov. Keď sme skončili, zašli sme za pracovníčkou na recepcii a vysvetlil sme jej náš zámer. Bola rada, že sme prišli, no zároveň nám vytýkala, že ju informujeme až „po všetkom“. Mala pravdu.

Vo Frýdku sa nakumulovalo viacero pútnických radostí: teplé parky na večeru, práčka, kúpalisko v Olešnej, špagety na obed.

Na ďalší deň bola naplánovaná len 30km dlhá etapa do Ostravy a tak sme mali predĺžený čas na oddych.

Ostrava nás prekvapila svojou rozľahlosťou. Čakali nás dobre naladení a odhodlaní miestni aktivisti. Pri Fakultnej nemocnici sme najviac zaujali motoristov. Niektorí až zastali a začudovane sa dívali.

Z Ostravy do Olomouca sme znova brázdili „nekonečnými“ sínusoidami. Zdolali sme maličké Oderské hory a postupne sa nám odkrývali veterné pláne Hané.

Odmenou nám bol finálny zjazd do Olomouca. Celý čas našej cesty sa strieda námaha a odmena, skrytá krása a objav spojený s úžasom.

Centrom Olomouca sme prechádzali v sobotu, na námestiach sa zdržiavalo viac ľudí.

V Olomouci sme spoznali ľudí, ktorí aktuálne pripravujú hrobové miesto na pochovávali detí, ktoré zomreli pred narodením.

Víkend sme zakončili v Brne. Na nocľah nás prijali v Opátstve bratov augustiniánov, ktoré založila v 14. storočí Eliška Rejčka, dcéra Přemysla Veľkopoľského. V 19. storoči bol opátom kláštora Gregor Johann Mendel (1822-1884), biológ a zakladateľ genetiky.

Na budove pôrodnice sprejeri zanechali po sebe sympatickú stopu.

Zvítanie na dvore augustiniánskeho kláštora

V Brne sa k nám pripojilo len zopár miestnych priateľov. Búrka bola „na spadnutie“, ale nič. Dlhý pochod mestom sme prešli v suchu.

Mimochodom, brnenskí pro-liferi nezaháľajú: každomesačne organizujú mestský pochod za zivot a každoročne v jeseni organizujú vedeckú konferenciu Nejmenší z nás.

V pondelok sme sa presúvali z Brna cez Moravský Kras do mestečka Svitavy. Väčšinu cesty sme šli popri rieke Svitava, no časť trasy sme museli prejsť aj „cestou smrti“ na hlavnom ťahu: množstvo kamiónov a doslova žiadna krajnica.

Celé dni sme šli bez defektu, no v ten deň boli až dva.

Svitavy patria medzi tzv. vnútrozemské Sudety. Nemci boli po vojne odsťahovaní a do oblasti sa nasťahovali noví a rôznorodí obyvatelia.

 V Svitavách sme stretli kňaza oddaného posolstvu Fatimy. Pripomenul nám predpovede a prísľub Panny Márie.

Povzbudení silnými slovami sme v procesii obišli neďalekú nemocnicu a zverili seba, lekárov i nenarodené deti ochrane Panny Márie.

Cesta zo Svitav do Hradca Králové nám ďalšie krásy Česka. Zostúpil sme do polabskej nížiny. Veľmi nám pomáha hustá spleť cyklo-chodníkov.

Náš pochod v Hradci bol zatiaľ najdlhší – k nemocnici sme kráčali viac ako 4 kilometre.

Pohľad z Vysočiny na Pardubice a Hradec Králové

Stredu sme sa vydali od Labe na Vysočinu, do Havlíčkovho Brodu. Keď sme o tom hovorili domácim v Hradci, súcitne krútili hlavou. Nemýlili sa. Do Pardubíc bola stále príjemná rovinka, ale za mestom začali neustále prevýšenia. K tomu sa vyskytlo viacero komplikácií súčasne: defekt, roztrhnutá reťaz, začiatok programu už o 16:00,
napokon sa pokazilo aj auto.

V Brode sme prešli nádherným námestím v kopci. Pokojne sa modliac sme prišli až do areálu nemocnice.

Oslovili sme SBS-službu a vysvetlili sme im náš zámer. Na naše prekvapenie nám pokojne odpovedali, že nemajú s tým žiaden problém.

Na štvrtok bola naplánovaná krátka etapa uprostred Vysočiny: z Brodu cez Humpolec do Pelhřimova. Vyrazili sme v neistote, čo bude s našim sprievodným vozidlom. Najnutnejšiu batožinu sme vzali so sebou na bicykle, ostatné… „sa uvidí“. V Humpolci sme neodolali – viacerých nás do centra mesta ťahali spomienky na nezabudnuteľnú komédiu „Marečku, podeľte mi pero.“ Filmová postava Hliník, ktorý sa odsťahoval do Humpolca, tu dostal pamätník ako najslávnejší prisťahovalec. V pozadí je slivka, presadená z Hujerovej záhrady.

Ďalšou odporúčanou zaujímavosťou malo byť Múzeum kuriozít v Pelhřimove. To sme už nestihli, ale zažili sme „väčšie veci“.

V maličkom Pelhřimove sa zmobilizovalo doposiaľ najviac miestnych občanov, ktorí sa pridali k nášmu pochodu za život. Zvlášť potešili mladí a rodiny s deťmi.

Počas našich zastávok v mestách sme využili čas aj na malú anketu. Okoloidúcim sme položili jednoduchú otázku: „Podľa Vás, v ktorom momente vzniká ľudský život?

V sobotu dážď ustal. V chladnom počasí sme prešli posledný úsek cesty: 40 km do Prahy. Vyškriabali sme sa do mestskej časti Kobylisy, odkiaľ sa nám núkal krásny výhľad na celé mesto.

Našim posledným cieľom bola rozľahlá Nemocnica Bulovka.