Pri posilňovaní kultúry života nemožno zostať ľahostajný voči šíriacemu fenoménu neplodnosti. Mnohí manželia sú nemilo prekvapení a zarmútení zistením, že napriek otvorenosti pre dieťa, nie sú schopní počať alebo donosiť dieťa. V rámci sv. omší za život, ktoré v Košiciach prebiehajú každý posledný štvrtok v mesiaci, bola 29. októbra 2015 venovaná pozornosť a úmysel modlitieb práve s týmto zameraním.
Celé slávenie začalo prečítaním Listu, v ktorom sa prihovára spoločenstvo neplodných žien. Vďaka nemu boli účastníci sv. omše lepšie vtiahnutí do vnútorného prežívania a bolesti, akú pociťujú bezdetné páry.
V príhovore o. Dušan Škurla bližšie špecifikoval povahu problému, poukázal na biblické zmienky o neplodných ženách, naznačil možné pokušenia a formy pomoci pre takéto osoby. V závere pomenoval význam a možnosti duchovnej pomoci ako aj formy plného prežívania manželského záväzku v stave bezdetnosti.
List skupiny katolíckych žien so skúsenosťou neplodnosti Chceme sa s Vami na chvíľu podeliť v čom táto skúsenosť neplodnosti spočíva… Ak ty sám/sama máš skúsenosť s neplodnosťou, prosím vedz, že nie si jediný/jediná. Si milovaný, ľudia sa za teba modlia, a jestvuje pre teba pomoc – na úrovni duchovnej, emocionálnej aj medicínskej. Na začiatku keď manželský pár chce počať dieťa je silne prítomná nádej a očakávanie. Niektorí dokonca prežívajú určitý strach: „čo keď otehotnieme hneď?“ Žena plánuje ako to povie svojmu manželovi a kedy to povie zvyšku rodiny. Je to radostný čas, ktorý pre väčšinu párov vyústi do pozitívneho tehotenského testu v priebehu prvých pár mesiacov. Avšak každý šiesty pár skusuje, že mesiace plynú bez pozitívneho testu. A strach s pochybnosťami sa začínajú zväčšovať. Po šiestich mesiacoch skúšania využívajúc plodné dni si pár začína uvedomovať, že niečo nie je v poriadku a lekári ktorí sa rozumejú základným vzorcom ženskej plodnosti ich začínajú považovať za neplodných. Po dvanástich mesiacoch je takýto manželský pár všeobecne onálepkovaný medicínskou komunitou ako „neplodný“. S plynúcimi mesiacmi sú nádeje a sny vystriedané strachom a pochybnosťami. Objavujú sa prvé návrhy iniciatívnych lekárov, aby to prišli riešiť . Ako katolícke páry verné učeniu Cirkvi sme svetskými lekármi konfrontovaní s ponukami, ktoré pre nás nie sú akceptovateľné; často si od nich vyslúžime poznámky typu: „tak potom nikdy nebudete mať deti“ alebo „vaša neplodnosť sa nedá vysvetliť“. Naši katolícki lekári (ach, ako ich je málo) nám hovoria, že máme vytrvať v modlitbe a držať si nádej, kým oni sami usilovne pracujú aby spoznali príčinu neplodnosti, pýtajúc sa pri každej návšteve „ako sa vám a vášmu manželovi darí v tej veci?“ Je to pre nás ťažké. Máme vieru a hodnoty, ktoré sa líšia od svetských, ale naša bezdetnosť (primárna neplodnosť) alebo neschopnosť počať ďalšie dieťa (sekundárna neplodnosť) nás často tlačia, aby sme sa prispôsobovali svetu. Máme vieru a hodnoty, ktoré sú v zhode s učením Cirkvi, ale náš každodenný život je veľmi odlišný od ostatných, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty a tak istým spôsobom nechtiac stojíme bokom. Sme katolícki manželia a manželky, rozhodnutí žiť naplno svoje povolanie. Naša otvorenosť životu však nenadobúda formu dieťaťa. Namiesto toho má podobu tichého „nie“, „ešte nie“ alebo „možno nikdy“, ktoré nám na našej ceste šeptá Boh. Naša otvorenosť a úcta k životu hrdinsky odporuje pokušeniam, ktoré na nás doliehajú zo strany priemyslu umelých reprodukčných technológií. Často sa stáva, že naši priatelia a rodina nevedia, čo nám povedať. A tak radšej mlčia. Naša neplodnosť je ako veľký slon v miestnosti, ktorý nás separuje od ostaných. Zvyčajne o tom ani my nechceme hovoriť, osobitne to nechceme na verejnosti alebo v spoločenstve, pretože je to bolestivé a neraz nám vypadnú slzy. Uvedomujeme si, že je to zložité a chceme, aby si aj ostatní uvedomovali túto zložitosť. Zo všetkých síl sa snažíme byť trpezliví a s takým postojom aj vysvetľujeme situáciu tým, ktorí sa o nás zaujímajú, ale prosím rešpektujte naše súkromie a hranice, ktoré stanovíme, pretože neplodnosť je nielen veľmi bolestivá, ale aj veľmi osobná záležitosť. Jedna z najťažších skutočností ohľadom neplodnosti je, že je cyklická. Každý mesiac, skúšajúc znova a znova, rastú naše nádeje. Uvedomujeme si, že náš deň D nastáva v čase ovulácie. Vieme, ako radi by sme zdelili radostnú novinku nášmu manželovi a kedy a ako by sme to povedali našim rodičom. Prežívame dva týždne počas, počas ktorých kráčame po ostrej hrane medzi nádejou a realizmom, medzi snívaním a zúfaním. Keď sa začne náš nový cyklus – s menzesom a slzami – často máme len deň alebo dva a znova začíname brať lieky na podporu počatia. Máme len málo alebo žiadny čas, aby sme oplakali znova nenaplnený sen posledných dní. Nemáme žiaden čas, aby sme umožnili sebe samým uzdraviť sa z jedného sklamania a už musíme znova začať dúfať a pokúšať sa. Nedokážeme odhadnúť v ktoré dni začnú naše hormóny klesať, alebo aký účinok budú mať lieky, ktoré často berieme. Nevieme odhadnúť deň, ktorý by bol pre nás najlepší ako začiatok nového cyklu. Spoliehame sa na milosrdenstvo nádeje, ktorá nás na jednej strane poháňa vpred, a zároveň nás zaplavuje slzami, keď nie je realizovaná. Naša viera je skúšaná. Pýtame sa Boha „prečo?“ Kričíme k Nemu. Približujeme sa k Bohu a zároveň Ho odmietame. Pri omši častejšie plačeme, než neplačeme a v období adventu padáme na kolená. Slávenie dňa matiek na druhú májovú nedeľu je pre nás zničujúce rovnako ako prítomnosť na požehnaní tehotných žien. Vieme, že Bohu treba dôverovať a my to aj chceme. No niekedy je to úloha, ktorá je nad naše sily.